Nebojíš sa stopovať?

Autor: Rasťo Valent | 20.11.2014 o 16:55 | Karma článku: 3,47 | Prečítané:  768x

Ľudia často žijú v strachu. Ten býva multifaktoriálne podmienený, takže je to široká téma, ktorá sa dá uchopiť z viacerých koncov. Ja sa na to pozriem z pohľadu stopára, ktorý ten strach vníma nie na sebe, ale na šoféroch, ktorí zastanú. Z mojich doterajších skúseností je to strach neopodstatnený až iracionálny.

Šofér zastaví. Stopár si overí, či a kam ho vezme a nastúpi. Niekedy si hneď podajú ruky a rozbehne sa debata ako medzi najlepšími kamošmi. Častejšie sa však začína tradičnými frázami, odkiaľ a kam ide, čo robí/študuje a pod. A potom prídu od šoféra tzv. „must questions na stopára“ - stopuješ často? A ide to v dnešnej dobe? A nebojíš sa?

Ja vlastne inak ako stopom nechodím (podľa počasia občas vezmem vlak). Je to lacnejšie (hoci, keď sú vlaky zadarmo, tak ich v zime budem asi viac využíva). Stopujem už aj vrámci miest (hlavne v BB). Pre mňa je teda silný argument flexibilita, že vyrazím kedy chcem a idem hocikam. Ďalší argument je, že je to časovo efektívnejšie ako konvenčná doprava (na Slovensku asi ešte dlho budeme čakať na rýchlovlaky). Do celkového cestovného času sa ráta aj to, kým niekto zastaví. A stále mi to celkovo vychádza v prospech stopu. Takže môžem aj na ďalšiu otázku povedať, že to ide. Aj v dnešnej dobe.

Teda, neviem porovnať s minulosťou. Iba počúvam o tých časoch, keď Zlaté piesky v Ba boli posiate zástupmi stopárov a šofér si vyberal. Ja som sa tam zatiaľ stretol iba s pár ďalšími. Neviem teda ako v minulosti, ale ak to vtedy bolo dobré, myslím, že sa to (veľmi) nezhoršilo. Jasne, netvrdím, že je každý deň nedeľa a zažil som aj ja už pár dlhších čakačiek (spôsobených nie len tým, že som zle stál). Nakoniec, ak ma nikto nevezme, tak niekde na noc zakvasím, alebo jednu noc prebdiem (čo sa mi už aj podarilo, teda prebdených nocí mám viac, teraz myslím takú stopársku) a ráno múdrejšie večerať. Ale takéto prípady mi stále vychádzajú na tú výnimku potvrdzujúcu pravidlo (a nie na to pravidlo).

Niekedy som sa teda pozastavoval už na tej otázke, či to ide. Zvyknem na ňu odpovedať, že dotyčný je dôkaz toho, že hej. Pravdou je, že ak by som na stop čakal 10 hodín, asi by som nebol veľmi spokojný. Teraz sa ale idem pozastaviť na otázke, či sa nebojím.

Mal som už pár stopov, kedy šoféri išli rýchlejšie, ako by som šiel na tej ceste ja. Občas mi možno trochu stislo riťku. Ale nie preto, že by šofér zbytočne riskoval a bál by som sa, či to stihneme. Skôr preto, že som nepoznal zákrutu a nevedel som sa, či sa dá v takej rýchlosti „vybrať“. Ono to ale asi neboli pochybnosti v pravom význame. O tých by sa dalo hovoriť, keby som zákrutu poznal a pochyboval by som, či sa to dá. Snažím sa veriť šoférom, čo ma berú (inak by som asi nemohol ísť autom, ktoré nešoférujem ja...), takže väčšinou to skôr bolo o strachu z neznáma. Že som cestu proste nepoznal. Takže som nevedel čo a jak sa tam dá. (Nechcem teraz podrobnejšie rozoberať strach z neznáma (= nepoznám cestu, takže neviem, čo si na nej možno dovoliť) a strach vychádzajúci zo skúsenosti (= poznám cestu, tak si myslím, že ideme na nej veľmi rýchlo a bojím sa). Tu potom prichádzajú do hry šoférove schopnosti, takže sa to zamotáva. Vidím v týchto strachoch rozdiel.) Vec sa má proste tak, že podľa mojich skúseností, najčastejšie stopárov berú ľudia, ktorí nepotrebujú lámať rýchlostné rekordy, jazdia predpisovo a bezpečne. Takže strach z cesty nemávam. Ale nie na taký asi smeruje tá otázka.

Ide o fyzický strach o svoju existenciu (či už o jej ukončenie, alebo o jej ublíženie). A takýto proste pri stope nepociťujem. Nevravím, že som sa nikdy v živote ničoho nebál. Ako som už spomínal, nie je strach ako strach. Keď sa ale bavíme o strachu pri stopovaní, tak si naň nespomínam.

U mňa ide zrejme o špecifickú kombináciu mojej flegmoidnosti a toho, že verím Bohu, že pre mňa nechce zle, tak ma od tých zlých vecí ochráni. A môže byť, že situácie, ktoré nepovažujem za nebezpečné, by iní brali ako ohrozenie. Môže ísť aj o moje pohlavie, že sa vo všeobecnosti necítim ohrozený, ako sa asi v niektorých situáciách cítia ženy.

Chlapík, čo ma raz bral, spomínal, že v Taliansku pár krát zažil, že mu šoféri, zjavne homosexuálne orientovaní, dávali sexuálne ponuky. Že sa raz skoro aj pobil. Takáto situácia je nepríjemná, ale stále mi to nepríde ako dôkaz nebezpečnosti stopu. Môže sa to stať teoreticky všade (asi najčastejšie v bare, kde si myslím, je to ešte nebezpečnejšie, ak je v hre aj alkohol). Samozrejme, že stop je špecifická situácia, hlavne keď je človek sám s niekym neznámym v aute. Práve preto neodporúčam stopovať dievčatám/ženám samým (ale ani ich od toho neodhováram, lebo si myslím, že nie je dôvod. Hlavne treba byť obozretnejšia).

Tento chlapík s negatívnou skúsenosťou sa ma (ako inak) pýtal, či sa nebojím stopovať. A práve to ma trochu zaskočilo. Chápem, že on negatívnu skúsenosť má, ale predpokladám, že ostatné má pozitívne. Lebo spomínal veľa prestopovaných krajín. A napriek tomu očakával nejaké pikošky z môjho stopárskeho života. Normálne som mu nemal čo negatívne povedať.

A dostávam sa k pointe. Divné mi na tom príde to, že človek, ktorý mi zastane, čiže mi chce pomôcť, čiže je dobrý človek (ok, nepoznám ho celkovo, ale pomohol mi, takže aspoň v tomto je dobrý) je dôkaz toho, že dobrí ľudia existujú. Implicitne mu naznačujem, že je takých veľa, keď hovorím, že stopujem pravidelne a nemám problémy. Takisto on má skúsenosti, že dobrí ľudia sú, ale napriek tomu a priori predpokladá, že stopovanie je nebezpečné. A čo mi príde smutné je, že ľudí s takýmto názorom je väčšina tých, čo ma berú.

Nad čím sa zamýšľam je to, prečo tí ľudia posudzujú svet podľa nejakých príbehov, o ktorých niekde niekedy počuli (netvrdím, že sa stopárom nestali aj zlé veci, resp. tým, ktorí stopárov zobrali, ale predpokladám, že ich bola drtivá menšina). Sami ľudia, ktorí stopárov berú a neublížia im, sú dôkaz toho, že ľudia sú dobrí. Ale tí istí dobrí ľudia svet posudzujú podľa niečoho vzdialeného a imaginárneho (tzv. JPP príbehov, resp. podľa negatívnych príbehov z médií), namiesto toho, aby sa pozreli na seba a sebe podobných a uvedomili si (uverili), že tak, ako sú dobrí oni sami, sú dobí aj ostatní ľudia. A ochotní pomôcť.

Chápem, že vplyv médií je v tomto smere veľký a ako vraví moja frajerka, keď sa do správ dostane, že nejakej stopárke ublížili, ale už tam nie je info, že napr. dnešný deň sa bezpečne dostopovalo 20 ľudí, tak čo si majú ľudia myslieť. (Je to zrejme aj vecou kultúry, hoci niekedy tie rozdiely v stopovaní medzi SK a západnými krajinami nie sú až také veľké, ale to by bolo na dlhšie). Je však škoda, že ako ľudské bytosti k sebe navzájom nepristupujeme z pozície dobra, ale očakávame skôr to zlé a sme prekvapení, keď sa k sebe zachováme dobre. Teraz nechcem tvrdiť, že na svete nie sú zlí ľudia. Ale verím tomu, že je ich menšina. Ak však tí dobrí uveria tomu, že zlých je väčšina, nebude to dobré.

A nie je to škoda len kvôli stopovaniu (že by sa napr. znížili čakacie lehoty, lebo by bolo viac ľudí ochotných pomôcť :) ale aj tak všeobecne. Svet by bol krajší. Teraz sa mi hodí nejaká výzva na záver, takže: ľudia, budme k sebe milí. A keď už k sebe milí sme, tak buďme ešte milší :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?