Stopovanie do Porta – 9. deň (nedeľa 08.09.2013)

Autor: Rasťo Valent | 11.1.2014 o 22:25 | Karma článku: 6,07 | Prečítané:  772x

Po skoro mesačnej pauze, spôsobenej oi. Vianočnými sviatkami, ktoré som šiel stráviť na rodnú slovenskú hrudu, kedy som nič nestíhal, som opäť v Porte (ale nie som až taký zimno-stopársky extrémista, aj my stopári môžme dakedy vziať Ryanair). Mám opäť viac času, takže ponúkam predposledný deň môjho stopu. Je to pokračovanie predošlých dní. Nechce sa mi ich sem prelinkovávať, ako som to robil v predchádzajúcich vydaniach. Veď kto chce, ten si nájde. Komu sa nechce čítať všetko, tak v 6. dni je krátka rekapitulácia. Ešte pikoška, tento článok je prvý (a zrejme ostane aj jediným) o mojej ceste, kde vás čaká aj fotečka. Enjoy.

Okolo siedmej ráno som pozrel na hodiny a Frantík z vedľajšej postele sa akurát dvíhal. V duchu som si vravel, aby tú okenicu nechal otvorenú, nech do izby ide svetlo, aby som zase neprespal pol dňa. Ale nestalo sa. Budík o ôsmej som vypol. Okolo pol desiatej som sa zrazu prebral s takým čudným pocitom. Zdvihol som sa, otvoril dvere na chodbu a Nemec zo včera sa práve poberal, tak sme sa rozlúčili. Okrem neho tam už nikto nebol (to preto ten čudný pocit - že som tam ostal sám a ešte spať, pričom najväčší borci určite vyštartovali s brieždením).

Nálada sa mi zlepšila hneď ako som otvoril tú okenicu a za oknom sa ukazovalo slniečko. Takže včera sa vypršalo, dnes sa bude dobre stopovať. Pobalil som si veci, ktoré som včera rozložil po celej izbe, aby sa usušili. Chcel som ostať na raňajky v tej miestnosti, kde som večer predtým večeral. Ale cítil som sa zvláštne, že tam už nikto nie je. A ešte k tomu bola nedeľa, takže všetky obyvateľky boli zrejme v kostole. Ja sa tam ani neunúvam ísť, iba tu vyspávam. Tak som sa radšej pobral preč. A proste, ten mechanizmus, že netreba veľa jedla, fungoval ďalej.

Šliapal som moju obľúbenú cestu až k pumpe. Trvalo to kvalitných 45 min. Po ceste som skúsil stopnúť tie dve autá, čo prešli. Nešiel som na pumpu, ale odbočil som rovno na pripájač na diaľnicu, ktorý je asi 50 metrov pred ňou . Rozložil som sa pri značke „zákaz vstupu peším (a všetkému ostatnému, čo na diaľnicu nepatrí)" a začal raňajkovať. Na prvé auto som čakal asi 15 min. A hneď aj zastavilo. Chalanisko asi štyri krát taký veľký ako ja. Taký typ dobráčiska. Vedel po anglicky asi toľko čo ja po španielsky. Že ide z párty. Inak je zo Santanderu. Ako sme doň vchádzali, pýta sa ma, či chcel taký rápido trip. Ja že jasne. Tak ma autom asi polhodku vodil Santanderom. Vraví, že most nice city in Spain. Asi s ním aj súhlasím.

Riadne super pláž, kopa lodí na mori, pekné historické centrum. Doviezol ma nad mesto na maják, z ktorého je perfektný výhľad. Tam sme pobudli dáku polhodku. Romantika.

Nakoniec nadišiel čas rozlúčiť sa. Odviezol ma na miesto, kde sa bude dať stopovať. Cestou sme prešli popri štadióne miestneho Real Racing Club de Santander. Z auta mi ešte ukázal dom v ktorom býva, keď sme popri ňom prechádzali a vyložil ma na kruháči. Jedna cesta z neho viedla von z mesta. Bola na nej moja pomaly už obľúbená tabuľka zákaz vstupu všetkému, čo na diaľnicu nepatrí. A ešte ďalšia moja postupne obľúbená tabuľka, ktorá odkazuje na diaľnicu a píše sa na nej „todas direcciones". Premávka bola dosť hustá, ale nikto sa nejak nemal k zastaveniu. Stopoval som na tabuľku Gijon (čítaj „chichon"), ktorú som si spravil deň predtým v kláštore.

Po asi trištvrte hodke nakoniec zastavil chlapík na niečom terénnom. Odviezol ma iba pár kiláčov do najbližšieho mesta - Torrelavega. Komunikácia bola náročná, ale pochopil som, že ide z nejakej Kite-surfing seansy. Že bola celý víkend niekde na blízku. On sa tomu zjavne venoval. Pri vstupe do mesta sa ma pýta, že kam ma má zaviesť. Bol veľmi ochotný a zaviezol by ma asi hocikam. Tak mu vravím, že pumpa je najlepšia. Lenže najbližšia bola pár km za mestom. Tak si spravil zachádzku.

Najradsej mám pumpy slovenského typu, ktoré sú priamo na diaľnici. Resp. pár metrov od nej. My sme však zišli z diaľnice a došli sme na kruháč. Jeden smer šiel ponad diaľnicu do nejakej dediny. Druhý šiel na diaľnicu. Tretí šiel do ďalšej dediny s tým, že po pár metroch sa dalo odbočiť na pumpu. Pýta sa ma, kde ma má zložiť. Rozmýšľal som, že lepšie bude, keď ma zloží na kruháči, lebo tam môžem stopovať aj autá prichádzajúce ponad diaľnicu z tej dediny. Ale bolo to asi komplikované vysvetliť, alebo už neviem prečo, ale vyložil ma na pumpe.

Vtedy som si druhý krát tak viac uvedomil, že škoda, že nehovorím španielsky, lebo pumpa bola celkom plná a mal som aj pýtaciu náladu, ale nič z toho. (Prvý krát som si to poriadne uvedomil deň predtým, keď som za dažďa stopoval na pumpe, z ktorej som to skrečoval do kláštora). Tak som sa aspoň najedol a prešliapal som späť za kruháč. Nechcel som byť hneď za odbočkou z kruháča, ale aby ma šoféri mohli vidieť dlhšie, podišiel som smerom ku diaľnici, čiže som stál pár metrov za tabuľku zákaz vstupu peším a ostatku, čo tam nepatrí. A nastalo pre mňa jedno z najzúfalejších čakaní. Takto s odstupom času mi to nepríde až také hrozné, ale vtedy, v kontexte toho, že raz to ide perfektne a raz je to bieda, začínala najnižšia fáza na tej pomyselnej sínusoide.

Po asi hodine stopovania, kedy neprešlo veľa áut a ani po diaľnici ich nešlo nejak extra veľa (čo len pridávalo k môjmu zúfalstvu), na opačnej strane kruháču, ako som stál ja, zastavili policajti nejaké auto. Skontrolovali ho, odišlo, chvíľu tam ešte stáli a mne bolo jasné, že prídu ku mne. Tak sa aj stalo. Zastavili sa a začali mi vysvetľovať, že tu stáť nemôžem, že je to na pokutu, že musím stáť pred tabuľkou. Ak som teda správne pochopil. Normálne by som asi vyjednával, že šak je to fajn pľac, ale na angličtinu sa veľmi nechytali, tak som sa radšej presunul. Ešte si pamätám, že som z nich nemal veľmi príjemný pocit (keď to napr. porovnám s chlapíkom z peáge vo Fr.). Takí slovenskí mi prišli. Proste, akoby radšej buzerovali, než by mali pomôcť.

Z môjho nového miesta som začal obzerať tri kamióny, ktoré stáli za pumpou a predtým som si ich nevšimol. Bola nedeľa, takže museli pauzovať. Dva boli turecké, jeden český. Po asi 20 min. šofér toho českého vyšiel von. Zobral som veci a šiel som za ním. Veľmi ma nepotešil. Že nejde na môj smer, ale opačný. A aj kamióny, ktoré chodia do Portugalska, nechodia severom, ale idú cez Burgos, lebo na severe sú hory a zlé cesty. Ale trochu som pookrial, že sa môžem päť minút rozprávať v rodnom jazyku.

Vrátil som sa teda späť na miesto. Bol som v takej pozícii, že som proste dačo stopnúť musel, lebo som sa odtiaľ fakt nemal kam presunúť. Po asi 15 min nakoniec zastavilo auto (druhý krát v mojom živote som niečo stopol uprostred kruháču). Už si nepamätám, či zastavil na tabuľku Gijon, alebo som mal práve tabuľku Oviedo, ktorú som si medzičasom spravil a striedal ich. Oviedo vyzerá byť väčšie mesto, ale nie je úplne po ceste. Chlapík vystúpil, otvoril kufor, naložili sme moje veci, nastúpil som, snažili sme sa prehodiť pár slov, ale veľmi to nefungovalo. Tak sa ďalej venoval spolujazdkyni, ktorá sa na mňa počas cesty ani len nepozrela.

Po asi polhodke ma vysadili. Toto miesto je jediné, ktoré na mojej ceste neviem identifikovať. Zišli sme z diaľnice, došli na kruháč. Doprava sa šlo do nejakých dedín, doľava (popod diaľnicu) tiež a rovno späť na diaľnicu. Vedľa kruháča bola veľká vila. Nepamätám si už názvy tých dedín, do ktorých sa dalo ísť, preto neviem to miesto identifikovať. Tipujem, že to bolo niekde pri Llanes, ale ruku do ohňa za to nedám.

Presunul som sa teda na smer na diaľnicu a došlo mi, že som práve dosiahol vrchol, resp. úplné dno môjho zúfalstva. Som uprostred Španielska, čo som síce bol aj pred chvíľou, ale tam aspoň bol nejaký život. Tu nebolo nič. Teda, prešlo pár áut cez kruháč, ale žiadne neodbočilo smer diaľnica. Keď je ale človek na úplnom dne, je na najlepšej ceste sa odraziť. Za asi 15 min prvé auto odbočilo na diaľnicu. Tak som sa naňho riadne usmieval. Zastavilo. Nie však pri mne, ale pri ľavom okraji. Tak som najprv nechápal, či len tak pauzuje, či čo. Pomaly som sa ale k nemu vybral a keď mi zakýval, tak som zrýchlil.

Dal som na šoféra moju obľúbenú prvú otázku, či rozumie anglicky a čakal som neobľúbenú odpoveď, že nie. Ale z jeho výrazu som videl, že sa ho to trochu dotklo. Of course, že rozumie. Týpek bol totižto Austrálčan, zástupca nejakej chemickej továrne. Šiel asi z Madridu, tu sa zastavil v horách na túre a smeruje do, dajme tomu, Burela. Čiže ma zviezol o veľa ďalej ako do Gijonu, ktorý som mal na tabuľke.

Chlapík vlastne nebol originál Austrálčan, čo mi došlo hneď, ako som ho videl, keďže bol o niečo tmavší, ako si predstavujem Austrálčanov. Ale k tomu, že sa z Bangladéša odsťahovali, keď bol asi prvák, sme sa dostali po asi hodine cesty. Väčšinu života prežil v tej Austrálií, žije tam aj teraz, má odtiaľ ženu. A chvíľu mi aj trvalo pochopiť, prečo zastal pri ľavom okraji. Predsa v Austrálií sa jazdí vľavo. Pri tomto chlapíkovi som si uvedomil, aký je to super pocit si s niekym pokecať, hoci aj anglicky, ale všetko rozumieť. A že rozhovor nemusí byť boj, ako s ostatnými vodičmi v Španielsku.

Ináč, že to je prvý krát, kedy je v Európe. Tak som mu porozprával o Slovensku, ako sa u nás žije, že to nie je nejaká sláva, ale nie je to zase najhoršie. Zo Španielska sa chystal do Istanbulu na dovolenku so ženou a potom ešte do Dubaja.

Naše cesty sa rozdeľovali, podľa mapy, blízko mesta Foz. On šiel na sever, ja na juh. Vravím mu, že mne je najlepšie, aby ma zložil na pumpe. Ale nepozdávali sa mi tie, čo sú ďaleko od diaľnice. Vravím, som zvyknutý na naše slovenské, z ktorých ruch diaľnice počuť. Niekde pred Foz sme z diaľnice zišli, prešli sme cez pár dediniek a keď sa cesta už rozdeľovala tak, že sa dalo ísť iba na S, alebo J, tak ma zložil. Hodil ma čo najbližšie k diaľnici k nejakému motorestu. Teda, tak sa tá budova javila. Keď na nej zapli tie ružové neónky, tak som si začal myslieť, že je to niečo iné.

Po vyložení z auta mi vraví, že si ma musí odfotiť pre svoju ženu. Tak som mu dal mail, aby mi fotku poslal. Takže tu je moja jediná fotka z cesty so Seemab-om.

DSCF0568_res_res_res.JPG

(pozn. upozorňujem na môj stopársky klobúk získaný na Pohode 2012, bez ktorého si stop neviem predstaviť)


Rozlúčili sme sa. Dal som si rýchle občerstvenie, počas ktorého som si mojimi dopisujúcimi fixkami spravil tabuľku A Coruna. Presunul som sa k tabuľke ukazujúcej smer diaľnica a začal stopovať. Mohlo byť niečo po piatej poobede, čiže slnko ešte vysoko. Áut prechádzalo tiež pomerne dosť. Tak som na ne riadne mával, aby bolo jasné, že stopujem. O asi pol hodku na mňa jeden vodič dosť dlho pozeral, usmieval sa, tak som začal mávať viac. Ale iba prešiel popri mne. Za chvíľu som sa otočil a auto stálo asi 50 m za mnou. Začal ku mne cúvať, tak som mu šiel oproti. Dal som si veci k decku, ktoré mal na sedačke a už som sa viezol.

Snažil sa na mňa anglicky, že sa kedysi učil, ale teraz no practico, tak to nebolo až také jednoduché. Nejde do Corune, iba do Ferrol-u, čo je vlastne trochu zachádzka, resp. mimo môjho smeru, ale priblížilo ma to. Išli sme cez celkom veľké kopce, fakt som netušil, že Španielsko nie je len polopúšť, ale vlastne hornatá krajina. Ukázal mi, že v tých kopcoch býva. Ináč pracuje ako trávnikár, strihá futbalové ihriská. Napr. Celtu Vigo. Polovicu cesty sme šli po diaľnici smerom Coruna. Potom sme odbočili na obyčajnú dvojprúdovku, ktorá šla medzi stromami cez kopce. Pri jednom strome visel kríž. Že tam nejaký maniak pred časom dobodal ženu. Teraz si už nepamätám, či tiež nie stopárku. Ale inak že je to dobrý kraj. Len to bol nejaký čudák. Slnko začalo pomaly zapadať a medzi stromami ho veľa nebolo, takže to bolo trochu nepríjemné, keď o tom rozprával, ale čo som mal robiť.

Vyložil ma vo Ferrole na križovatke. Že on býva rovno, ja mám ísť doľava, tam je smer Coruna. Po asi sto metroch som došiel na pumpu, zložil som sa za ňu. Keďže sa už začalo pomaly stmievať, obliekol som si reflexnú vestu, čo som si kúpil Béziers. Týpek mi hovoril, že tu žijú dobrí ľudia, že ma určite niekto do Corune vezme. Mal pravdu. Po asi 10 min. zastavil chlapík. Veľmi sme síce nepokecali, ale odviezol ma. U chalanov v Bilbau som si cez CS dohodol ubytko. Pre istotu som mohol prespať u dvoch dievčat. Vedeli síce, že chcem prísť deň predtým, ale písal som im, že pôjdem stopom, tak nie je isté.

Napísal som obom SMS že som na ceste, či ma ubytujú aj dnes. Prvá odpísala, že jasne a poslala svoju adresu. Chlapík ma tam odviezol. Na jej ulicu sa nedalo ísť autom, tak mi vysvetľuje, kde ma zloží, že si to prešliapem. Keď v tom zrazu napísala, že jej prišiel kamoš na návštevu a nebolo by vhodné, aby som tam teraz bol. Trochu ma to sklamalo, ale čo som mal robiť.

Medzitým odpísala aj druhá, že k nej môžem ísť. Že je ešte v práci. Robí v reštike v majáku. Tak som to povedal šoférovi, že prvá adresa je zlá, lebo že tam býva, ale je ešte v práci, tak či ma hodí na druhú adresu. Neviem teda, či pochopil, čo mu hovorím, ale pochopil, že sa potrebujem dostať k majáku. Chvíľu trvalo, kým sme ho našli. Po asi štvrťhodine blúdenia sa to podarilo. Vyložil ma na parkovisku a rozlúčili sme sa. Maják bol na miernom kopci, kam sa mi nechcelo šliapať, tak jej píšem, či tam bude ešte dlho, alebo ju počkám dole.

To čo odpísala ona, ma už mierne nasralo. Že si až teraz uvedomila, že ma nemôže ubytovať. Lebo žije sama a bojí sa doma mať chlapa. Ale že môže ísť so mnou do cheap hostela. Tak jej píšem, že ja cestujem low cost a preto využívam CS. Hostel by som si našiel aj sám. Skúšal som ju ešte presvedčiť, že som slušný a fakt chcem len prespať. Ale že ajtak som prišiel o deň neskôr (to by ma zaujímalo, či by sa nebála, keby som prišiel o deň skôr). Tak mi aspoň povedala smer na výpadovku.

Malá odbočka, resp. poznámka k CS. Strašne mám rád túto stránku a je mi jasné, že ona za to nemôže. Ale všetko je o ľuďoch. Avšak tieto dve baby neboli moja prvá blbá skúsenosť s CS. Môj plán bol prestopovať sa do Porta cez Paríž. Teraz s odstupom som aj rád, že som to tadiaľ nesilil. Ale jedným z dôvodov, prečo som tam nešiel nebolo len to, že som nechytil stopa. Mal som dohodnuté ubytko cez CS. Po ceste nemám net, tak sme si s chalanom vymenili čísla. Druhý deň, keď som už opúšťal Bazilej smerom na Francúzsko mi píše, že mi zabudol povedať jednu dôležitú vec. Že je nudista a doma chodí holý. Tak mu vravím, že šak čo už, ja to nejak prežijem. Ale že by sa necítil comfortable, keby on bol doma holý a jeho hosť nie. Chvíľu som sa ešte snažil zmeniť jeho postoj, ale potom som sa na to vykašľal. Už keď som došiel do Porta, tak mi ešte napísal, že sa mám ozvať, keď niekedy pôjdem okolo.

Teraz dajme bokom, že by som mal mať net po ceste, aby som sa nemusel spoliehať na jedno ubytko, že by som mal chodiť tie dni, ktoré sa dohodnem a pod. Ide mi teraz o to, že na tom CS sú ľudia rôzni, tak treba byť pripravený na hocičo. Koniec odbočky.

Električku som nejak tesne nestihol. Na mape MHD som sa nejak dovtípil kde som a pobral som sa smerom, kde by mohla byť výpadovka. Cesta trvala asi hodinu. Bolo to podobné šlapanie, ako keď som blúdil vo Francúzsku. Ale toto bolo cez večerné centrum mesta. Väčšinou cez historické centrum, takže zaujímavejšie. Dával som si prestávky v cca 15-minútových intervaloch a v jednej večierke som kúpil niečo pod zub.

Okolo polnoci som sa dostal na trojprúdovku, ktorá smeruje na Vigo, čo som mal na tabuľke. (Teda, najprv ide cez Compostelu, Vigo je až za ňou.) Postavil som sa na zastávku autobusu, vedľa ktorej bola pumpa. Keď na ňu raz za čas prišlo auto, šiel som mu ukázať tabuľku, ale nemalo to nejaký efekt. Možno keby tá výpadovka nebola medzi domami, tak by som to šiel niekam zapichnúť. Ale šlapať sa mi už ďalej nechcelo. Tak som si povedal, že zajtra už budem v Porte, tak poslednú noc prežijem aj bez spánku. Potom dospím. Ostávam teda stopovať.

Niekedy okolo druhej sa na chodníku nad cestou strhla niečo ako bitka medzi dvomi pripitými, tak som sa snažil stáť, aby ma nevideli. Okolo tretej ma to už seriózne prestávalo baviť. Autá síce sporadicky chodili. Stál som pod lampou, mal som reflexnú vestu na oranžovej bunde, tak ma hádam aj videli, ale nikto nezastal. Začal som rozmýšľať, aký to má význam takto to siliť a hľadal som miesto, kde by sa dalo si zdriemnuť. Za cestou boli kríky. Okolo pol štvrtej som k ním prišiel. Bolo to ako mini mestský parčík. Ľahol som si do takého polo sedu, opretý o veľký batoh, malý som mal vedľa seba. Bol som za stromom, aby ma nebolo vidieť z chodníka.

Už som pomaly zaspával, keď na mňa zrazu začala striekať voda. Neviem prečo som si hneď myslel, že ma odhalili a strieka na mňa nejaká bezpečnostná služba, aby ma odtiaľ vyhnala. Bolo to však iba obyčajné zavlažovacie zariadenie. Rýchlo som sa zdvihol, schoval za strom a čakal, kým dostrieka. Všetko naokolo bolo mokré, takže spať sa mi už veľmi nedalo. Keby som nebol unavený, tak som asi veľmi zúfalý. Prešiel som na druhú stranu späť na moje pôvodné miesto. Postrekovanie sa pustilo aj tam.

Stopoval som teda ďalej. Resp., iba som tak stál, občas poskákal, keď mi bola zima a keď išlo auto, snažil som sa vyzerať ako stopár. Asi okolo pol piatej predsa jedno zastavilo. Od spolujazdca vystúpil vlasatý chlapík, ktorému riadne svietili oči a stále sa usmieval. Najbližších 15 minút do mňa nakladal. Veľa som nerozumel, ale niečo som pochopil. Že idú z párty, že je opitý a nejdú do Viga, asi iba niekde neďaleko. Že nemám stopovať, lebo ma aj tak nikto nevezme. Ale že mám ísť smerom od cesty k domom, ukázal mi kadiaľ, že je tam blízko stanica. Že mám ísť vlakom. A že sa tam aj vyspím. Potom sa na mňa pozrel a spýtal sa, či nie som Aleman, že vyzerám jak SS (už si poriadne nepamätám, či náhodou aj nezahajloval). Asi nevyzerám ako Španiel. Potom sa ešte pochválil, aké zásoby má. Z jedného vrecka vytiahol sáčok s niečim zeleným, z druhého vrecka mu vypadol sáčok s nejakým bielym práškom. Ale ten rýchlo schoval späť. Asi ma aj núkal, ale to som zdvorilo odmietol. Nakoniec sa pobral späť do auta. Ešte po mne z auta kričal.

Okolo piatej začali na zastávku prichádzať prví ľudia a ja som začínal uvažovať o tom chrobákovi, čo mi dal týpek do hlavy. Chrobák vyhral. Šiel som na stanicu. Najprv som sa hrial v staničnej budove, ale tam neboli stoličky. Presunul som sa teda do čakárne, ktorá však bola na nástupišti, takže tam nebolo dva krát teplo. Najbližšie vlaky išli asi o hodinu, ale prví ľudia tam už sedeli. Asi štamgasti, ktorí sa, ako ja, nemajú kde zložiť.

Považujem sa už za polo-profesionála, čo sa týka prespávania na staniciach (viac na tých vlakových). Raz som už cca dve hodky spal aj na tej zvolenskej, kým šiel prvý vlak. Tam boli tiež štamgasti, ktorí sa mi zdali ešte viac podozriví, ako títo španielski. Predsa len, tí naši sú tmavší. Odvtedy mám vymyslený mechanizmus. Veľký batoh si dám vedľa seba, objímem ho rukami, čiže polo sedím, polo ležím na ňom. Z bočného vrecka vytiahnem všetko cenné a dám to buď hlbšie do batoha, abo do vreciek, ktoré mám na tele. Čiže aj z kapsáčov všetko vytiahnuť (viem si predstaviť, že niekto šikovný je schopný z kapsáčov vytiahnuť hocičo, a majiteľa vreciek pritom nechá spať). Teraz v Coruni som mal však aj malý batoh. Ten som si položil na kolená. Niekedy Pred šiestou som sa takto usalašil, budík nastavil na pol ôsmu a zaspal jak dudok.

br /ie do batoha, abo do vreciek, ktor

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?