Stopovanie do Porta – 5. deň (streda 04.09.2013)

Počas noci som sa priebežne budil a kontroloval hodinky. Posledné takéto prebudenie bolo okolo siedmej, bezďák nad nami sa práve balil na odchod. Niečo po ôsmej som sa prebral aj ja. Honza už bol na nohách. Resp. sedel na lavičke. Námestie bolo relatívne prázdne s pár psíčkarmi, križovali ho ľudia idúci do práce, školy. Presne oproti nám na druhej strane bola knižnica, do ktorej sme sa chystali. Otvárali ju až o desiatej, takže sme mali ešte čas. Vedľa knižnice bola škola (zrejme stredná), pred ktorou postávali žiaci. Vyzeralo to, že nie len pred vyučovaním a cez prestávky, ale akoby aj počas voľných hodín. Stále pred ňou akoby niekto bol.

Na námestí bolo verejné WC, taká veľká umelohmotná búdka, asi tri krát väčšia ako toi-toi. Vnútri bolo aj umývadlo v tečúcou vodou, sušič na ruky. Proste luxus. Celkom dobré je mať po ceste parťáka, aspoň človek nemusí so sebou všade nosiť batohy, ale môže ich ten druhý postrážiť. Kým sa otvorí knižica sme mali ešte dosť času. Pozorovali sme okolie, ja som skúšal chytiť wi-fi. Veď na námestiach býva. Aj tu boli nejaké signály, ale všetko zaheslované, resp. ma nepripojilo. A moja notebooková batéria vydrží asi 20 min.

Do knižnice začali vchádzať prví ľudia. Preniesli sme batohy a Honza im vysvetlil čo som zač (rozprávali sa v occitánčine). Vypýtal mi heslo do knižnične wi-fi, ja som si sadol do niečoho ako čitáreň a zistil som, že mám vybavené ubytko v Bilbau. Takže som konečne mal cieľ. Dostať sa do Bilbaa. Deň predtým mi Honza vyčítal, že najhoršie, čo sa cestovateľovi môže stať, je, že nevie, kam chce ísť. Čo bol môj prípad. Takže už to viem.

Zahájil som prípravy na odchod, ktoré sa však natiahli na celý deň. Neviem, či bolo v tej knižnici tak super, abo som zakvasil na nete (FB), abo ma tak zdržalo, že som Honzovi nafotil stránky jednej knižky a posielal som mu to. (Honza je ináč jeden z posledných old-school-istov, nemá mobil).

Chvíľu to vyzeralo tak, že je tam človek, ktorý by ma mohol odviezť na výpadovku, lebo diaľnica je z mesta dosť vzdialená. Ale to podľa toho, ako bude mať čas. Najpravdepodobnejšie asi cez obed. Čas nakoniec nemal.

Ďalšou výhodou bytia s Honzom bolo, že mal dosť veľké zásoby jedla pre každý prípad. Ja som väčšinou jedol, keď som sa dostal k obchodu, aj vody som mal o dosť menej ako on. Takže som raňajkoval z jeho zásob. Ale kvôli obedu sme šli do obchodu. Teda on nemusel, ale šiel mi ho ukázať. Spravil som zásoby, že keby sa do Bilbaa nedostanem na jednu šupu a ostanem vysieť niekde medzi, aby som mal čo jesť. Kúpil som si aj reflexnú vestu o ktorej som začal snívať už od stopovania v Zurichu.

Je to príjemná zmena keď má človek zrazu kde zložiť svoje veci a nemusí na ne stále dávať pozor a vláčiť ich stále so sebou, ale môže ísť len tak na nákup.

Z obchodu sme sa vrátili okolo 15:00. Bilbao je z Béziers vzdialené cez 600 km. Začínalo to vyzerať, že sa tam tak ľahko nedostanem. Resp. nie dnes. Honza mi vraví, že mi treba tak tri dni. Ja si myslím, že taká vzdialenosť sa dá dať aj za deň, ale treba vyraziť o veľa skôr. Čo už.

Ponúkol sa, že mi pôjde pomôcť aspoň s batohom. Mali sme ešte dilemu, kam ísť. Z mesta na diaľnicu viedli akoby dve rovnocenné cesty. Z opačných koncov mesta. Jedna zrovna tam, kde je obchod. Vybrali sme sa ale smerom na druhú. Teda tú, ktorou sme deň predtým prišli. Chceli sme dojsť ne peáge, ktorá bola podľa mapy strašne ďaleko, ale vlastne kvôli tomu so mnou šiel Honza. Po asi 15 min., keď sa mi v tom teple už veľmi kráčať nechcelo, sme zbadali šípku ukazujúcu smer diaľnica. Bolo to síce uprostred mesta, ale keď tam je šípka, tak tadiaľ zrejme autá chodia. Honza mi ešte ukázal parčík, v ktorom by som mohol ostať na noc, keby som nič nechytil, ja by som sa radšej vrátil nocovať k nemu - chystal sa byť na našom minulonočnom pľaci. Ale samozrejme, že som plánoval niečo chytiť.

Po asi polhodke stopovania autá zatiaľ nič, ale zastavil sa pri mne chodec. Anglicky nevedel, tak mi začal francúzsky a rukami vysvetlovať, že toto je veľmi zlé miesto na stopovanie a aj ľudia nie radi berú. Že som uprostred mesta, ktoré je malé a chudobné, čiže málo áut. Že mám ísť na vlak, pekne mi ukázal kde je stanica. Do najbližšieho veľkého mesta to stojí 12e, je to 60km a mesto je Montpelliere, kde sme deň predtým stopovali 4 hodiny, že odtiaľ skôr niečo stopnem. Tak mu vravím, že ok ok a po asi 10 min vysvetlovania odišiel. Za pár sekúnd mi zastavilo auto. Bol to čierny mladík, ktorý nevedel anglicky. Ale že ide na peáge, že tam býva, tak ma tam hodí. Cestou sme ešte obiehali týpka, čo mi pred chvíľou vysvetľoval, že tu ma nikto nevezme, aj som mu chcel zakývať, ale nepozeral sa.

Môj šofér bol zrejme prisťahovalec, auto nebolo najnovšie a býval v štvrti, kde asi býva hlavne chudoba - pri diaľnici za mestom. Nehovorili sme kompatibilnými jazymi, ale pokecali sme si dobre, lebo pozná naše končiny z tipovania. Ukazoval mi natipované tikety na medzištátny basketbal, mal tam Slovinsko proti Izraelu, Republica Checa a pod.
Vyhodil ma na tom kruháči, kam sme s Honzom chceli ísť pešo. Autom to bola štvrťhodinka, tak by to bolo asi dosť o držku ísť pešo.

Hneď za kruháčom som sa rozložil na výjazde na peáge. Premávka bola veľká. Po asi 10 min pred kruháčom zastal kamión, z neho vystúpil celkom fajn nahodený chlapík, v takom trblietavom oblečku, aj kabelu mal riadne luxusnú, vybral sa mojim smerom a pár metrov za mňou začal stopovať. Občas som sa naňho pozrel. Keď som sa otočil asi po 15 min. tak tam už nebol. Doteraz nechápem, kam zmizol. Keby mu zastavilo auto, tak by som ho hádam počul. Pár krát sa mi stalo, že som mal slúchadlá na ušiach a šoféri na mňa museli trúbiť, čo som bol nevšímavý. Ale naprieč Európov som radšej chcel byť v strehu, takže bez slúchadiel. Fakt neviem, či kráčal na peáge, alebo šiel do poľa, či čo to bolo okolo cesty, niečo medzi poľom a lúkou. Alebo sa proste vyparil. Bolo mi to trochu aj nepríjemné, že či na mňa od niekiaľ nevyskočí, ale za necelých 10 min (okolo 17:00) mi zastavil párik. Nerozumeli sme si nič, ale na tabuľke som mal Toulouse, takže to sme si rozumeli.

Nahodil som veci do kufra, sadol si do zadu a užíval si jazdu. Slno ešte vysoko, bolo teplúčko, ja sa veziem skoro 200km, čiže tretina cesty do Bilbaa, vypekali letné tanečné hity. A ja som bol úplne že spoko.

O nejakú hodku a pol prichádzame na peáge v Toulouse. Vravím im, nech ma tu vyložia, lebo oni vyzerali, že ma chceli zaviesť niekde inde. Táto peáge bola obrovská, neviem či nie ešte aj väčšia ako tá, z ktorej som sa dostal do Valence. Najmenej 100 metrov na šírku a proste som už ani nedokázal zaostriť, koľko pruhov má. Asi 18. Bolo za ňou aj odpočívadlo, tak som sa na ňom na chvíľu zložil. Pozrel som na mapu a strašne sa tešil, že som už tak hlboko vo Francúzsku. Mal som riadne dobrú náladu, že som sa tak ďaleko dostopoval. Bolo to už hádam za polkou mojej cesty, tzn., že cesta bude už len ubúdať (myslím ten psychologický efetk - v prvej polke cesta pribúda, za polovicou cesta ubúda :).

Vyložil som si jedlo (dajme tomu obed). Jednou rukou som jedol a druhou stopoval. Občas mi bolo treba niečo vybaliť dvomi rukami, tak som tabuľku dal do úst.
Keby som nestretol Honzu, tak by som zrejme z Toulouse stopoval na ESP (resp. asi by som si mal spraviť Espaňa). Ale on mi vysvetlil, že ak Frantíci idú na krátku vzdialenosť, hoci mojím smerom, tak ma nevezmú, lebo si povedia, že je to zbytočné. Teda, tak nejak. Takže som si v knižnici na jeho radu robil tabuľky cca po 150 km. Prvé veľké mesto bolo Pau (cca 150 km od Toulouse), druhú tabuľku som mal pripravenú s mestom Bayonne (cca 300 km do Toulouse). Tabuľku Bayonne som ale spravil škaredú a nečitateľnú, tak by som si v Pau, abo proste na ceste musel spraviť inú, alebo by som už šiel na to ESP. Neviem, lebo.

Stál som teda na tej obrovskej peáge, autá okolo mňa fičali, ja som tam na všetých mával, som sa cítil ako tí týpci na letisku, čo navigujú lietadlá. Za chvíľu zastavila pani, že ide na letisko a hneď za tým dodala, že to mi asi nepomôže. Ale poďakoval som sa pekne za ochotu. To bola akože medzihra k tomu, čo malo prísť. Pár minút po nej zastavil chlapík. Že ide do Bayonne, čiže Pau má po ceste, tak ma vezme. Ja naňho pozerám, že to nemyslí vážne, aj ja idem do Bayonne (teda až do Bilbaa, vlastne až Porta...), tak či môžem ísť s ním až do Bayonne. A už sa veziem :).

Tento stop bol pre mňa úplne že naj ever, hlavne preto, čo bude nasledovať a v kontexte toho, ako sa nám s Honzom nedarilo deň predtým. A aj tento deň som začal stopovať neskoro, už to vyzeralo zle-nedobre a nakoniec som skončil 60 km od Španielskych hraníc.

Dovolím si ale najprv malú štatistickú odbočku :) Chlapík, ináč Alex, ma vtedy viezol druhú najväčšiu vzdialenosť, akú som v jednom aute spravil. Akože v stopnutom aute. Z Toulouse do Bayonne je to podľa googlemaps 297km. Rekord mám z Prahy do Ba, to je 328 km (akože jedným autom). A medzičasom sa na druhé miesto stihol dostať stop z Lisabonu do Porta, to je 317 km (čo bol tiež zaujímavý stop, ale o tom možno niekedy inokedy :).
Keď už som pri tých štaitstikách (asi o tom dám samostatný článok, ale tento deň bol taký super, že to dám aj sem). V tento deň som prestopoval 3. najväčší počet kilometrov vrámci jedného dňa. Z Beziérs do Bayonne je to 472 km. Druhý najväčší počet prestopovaných km za deň urobím o tri dni neskôr. A rekord drží stop z BB do Prahy, to je 543 km. Pre zaujímavosť, môj druhý stopársky deň, z Montbeliardu do Valence som spravil 426 km. A aby som bol úplne dôsledný, toto leto som stopoval za deň Budapešť-Bratislava-Bystrica, čo je 412 km, z čoho vyplýva, že vo svojej doterajšiej stopárskej kariére mám 5 dní, kedy som spravil viac ako 400 km a jeden deň viac ako 500 km. Koniec štatistickej odbočky (a mám asi seriózny námet na ďalší článok :).

Vráťme sa do auta k Alexovi a prečo to bolo také super. Chlapík, asi už po 40tke, išiel z Marseille (domov mu to dá okolo 800 km), bol tam zaviesť dcéru, ktorá začína študovať niečo so športom. Chlapík je niečo ako učiteľ matiky na strednej. Úplne som nepochopil ten ich školský systém. Majú to riadne domotané. Čo je ale úplne najväčšia haluz. Niekedy tesne po revolúcii bol na zájazde na Slovensku - v Banskej Bystrici. A teraz 20 rokov neskôr, uprostred Francúzska zastaví Bystričanovi. Ja som proste nechápal a on bol z toho vyhúkaný tiež. A keď som mu povedal, že idem do Porta, tak to už stratil slová úplne. Tak jasne, že to musel asi trom ľuďom zavolať.

Tá oblasť, kde on býva je už Baskicko (resp., keď som neskôr Baskom zo španielskeho Baskicka, napr. v Bilbau, povedal, že ma pár slov naučili francúzski Baskovia, tak ma vysmiali, že oni Baskovia nie sú. Ale do toho sa im montovať nejdem.) Či Alex Bask je, alebo nie, asi hodinu mi vysvetľoval pravidlá Baskickej peloty. Som o tej hre kedysi počul, tak som chcel zafrajeriť, že to poznám. Celkom ma na to namotal. Hrá sa to rukami, pálkami, palicami, raketami. Udiera sa loptička proti stene (dajme tomu, že niečo ako squash). Že origoš to pochádza z Mexika, odkiaľ to priniesli conquistadori.

Po ceste ešte vypekal DNB (moju obľúbenú muziku), konrétne Netsky, tak som bol v siedmom nebi. Už len týmto by to bol peckový stop. Ale Alex sa ma pýta, že kde budem spať. Tak mu vravím, že mám spacák, vyspím sa hockde. On na to že dobre, tak pôjdeš spať ku mne. Dcéra je preč, tak má voľnú posteľ pre mňa. Zjavne nežil so svojou ženou a prišlo mi to, že sú rozvedení, lebo dcéra nemala v izbe veľa vecí. Akoby k nemu chodila len niekedy. No ale to som neriešil. Proste, po piatich dňoch na stope som si konečne dal horúci čajík. Lebo baby vo Valence pili len kávičku a nešla im ani voda, takže vlastne konečne aj sprcha. Proste spoko deň :)[/content>