Stopovanie do Porta – 3. deň (pondelok 02.09.2013)

Autor: Rasťo Valent | 4.12.2013 o 8:06 | (upravené 12.12.2013 o 17:58) Karma článku: 6,73 | Prečítané:  785x

Tretí deň mojej stopovačky do Porta. Po druhom dni, kedy som sa vo Francúzsku riadne zamotal a skoro nič neprešiel, prichádza obrodenie. Hoci tiež aj zamotanie. Ale nakoniec sa dostanem až pod Lyon. Tento text je priamym pokračovaním druhého dňa môjho stopu, ktorý je priamy pokračovaním prvého dňa. Takže odporúčam čítať od začiatku. A stále je to dlhé, tak ma nehaňte, pracujem na tom jak sa dá.

Budím sa okolo 9:00 na to, že na mňa pečie slnko. V takýto pekný deň sa bude dobre stopovať. Z diaľnice schádzajú kamióny, bol totiž pondelok, konečne už môžu po víkende jazdiť. Potešil som sa tomu akoby ma celý život brali len kamióny.
Prišiel som na svoje pôvodné miesto. Opäť uvažujem o raňajkách v Mekáči, bol odtiaľ asi 200 metrov. Postupne som sa však zrejme dostával do cestovateľsko-stopovacieho životného módu. Tzn. málo jedla a nepravideľne. Takže som ešte nebol hladný. Telo si zrejme zvyklo, že na ceste nie je čas na jedlo. Po ceste som ináč schudol tri kilá. Resp., možno aj viac, tri kilá dole boli v piaty deň cesty.

Stopujem už iba na tabuľku Lyon. Niekedy okolo 10:00 mi zastavuje černoch, taký tridsiatnik. Že nejde až do Lyonu, ktorý bol cca 300 km, ale tým smerom asi 200 km. Vravím že super a už sa veziem. Predával elektroniku. Ukázal mi aj katalóg, z dvadsiatich značiek som poznal asi dve. Robil vlastne trip po Francúzsku. Dnes šiel do Beaune rozbehnúť obchody, potom ide inde a asi tretí deň aj do Lyonu.

Vravel som mu, že môj pôvodný plán bol Paríž, ale že mi to nevydalo. Ale inak idem do Porta na Erazmus. Táto informácia ho celkom pobavila a po ceste zavolal asi štyrom ľuďom, že vezie Slováka, ktorý ide stopom do Porta, crazy. Jednej jeho kamoške som niečo aj po slovensky vravel. To sa mi ináč ešte pár krát stalo, že ľudia sa bavili na tom, že idem do Porta. Stopom. Takú dlhú cestu.

Prvý krát, keď som stopoval z Ba do Prahy. V Ba stopujem s tabuľkou Brno a dúfam, že dotyčný pôjde do Prahy. Niekedy sa to podarí, tentokrát nie. Zobrali ma dvaja Brňáci. Cestou sme rozmýšľali, kde ma zložia, lebo stopovať z Brna na Prahu je náročné. Z mesta sa stopuje ťažko. Ideálne je stopovať z pumpy, ktorá je asi 2 km za Brnom na diaľnici. Ale dostať sa na ňu normálnym spôsobom je asi nereálne. Raz som kvôli nej preliezal plot niekde uprostred poľa a raz som na ňu v zime kráčal poza pätníky, keď ma tam poslali policajti, že na diaľnici sa stopovať nemôže. Jediné ma vtedy tešilo, že predo mnou už boli vyšapané stopy v snehu.

Aj tento krát som už bol zmierený s tým, že si to poza pätníky odšlapem. Ale cesta z Ba do Brna je dlhá a ja som v aute rozprával, kam idem a aké mám plány. Už to sa im zdalo nereálne, že to idem prestopovať až do Porta. Potom som im vravel, že si to chcem ešte predĺžiť cez Paríž, že tam chcem ísť na futbal. Tak sme sa nejak dostali k tomu, že cestou mám ísť aj cez Barcelonu, navštíviť Nou Camp a rovno aj do Madridu na Santiago Bernabeu. Odporúčali mi spraviť si aj výlet do Valencie, aj tam je veľký štadión. Ale to už som bral ako srandu.
(Ono to ináč nie sú až také zlé nápady. Do Lisabonu som už stopom z Porta šiel. Je to 300 km. Do Madridu je to z Porta 500 km, nie až o tak veľa ďalej.)

Avšak táto sranda mala význam, lebo tesne pred Brnom mi spolujazdec vraví, že som šoféra svojimi plánmi pobavil, tak ma zložia na tej pumpe. Čiže si spravili kvôli mne zachádzku.
(Z mojich plánov sa zatiaľ splnilo, že som bol na štadióne FC Porto, na štadióne Sporting Lisabon a do Porta som sa dostopoval. Na surfe som ešte nestál, ale aj to bude.)

Späť k môjmu aktuálnemu stopu smerom na Lyon. Šoférovi hovorím, že som chcel ísť do Paríža na futbal, čo bolo dobré premostenie, lebo sme našli spoločnú tému. Jeho tím je Marseille, čiže neznáša PSG. Zo slovenských hráčov pozná Hamšíka, on je ináč celkom dobrá reklama pre Slovensko.

Šofér bol ináč originál Arab, jeho rodičia sa prisťahovali z Maroka. On tam chodí viac krát ročne. Ukázal mi nejaké fotky z púšte a celkom ma namotal. A že momentálne sa učí arabčinu.

Potreboval som niečo pozrieť na nete, tak mi požičal smartphoe. A veľmi dobrá správa ma čakala. Ale najprv odbočka - niekedy v polke júla sme stopovali s frajerkou z Ba do BB. Na pumpe pred Trnavou bol iný stopár. Bol to Francúz a stopuje z na Liptovskú Maru na celoeurópske (svetové?) stopárske stretnutie. Je daný deadline - ešte tri dni mal na cestu. Že za tri dni prišiel z FR sem (začínal až pri Španielskych hraniciach). Celkom ma potešilo, že to ide tak rýchlo, lebo o mesiac neskôr som sa opačným smerom chcel vydať ja. Bolo síce leto, ale už kolo 19:00. On chcel ísť na ZA. Vravím mu, že v Za bude už po zotmení a potom sa mu stopovať bude ťažko. Ale že môže ísť s nami, je to približne rovnako ďaleko cez ZA ako cez BB. U mňa môže prenocovať. V Za by nocoval tiež, ale dakde v kríkoch. Stopoval teda na tabuľku ZA, že keď mu niekto zastane, tak pôjde, a keď zastane niekto nám, tak sa spýtame, či nás vezmú troch.

Dostopovali sme sa spolu do BB. Prišli sme okolo 22:00, tak sme šli ku mne. Pred odchodom mi ešte vraví, že sa môžem prísť pozrieť na Maru na stretnutie. To sa nepodarilo, ale vymenili sme si kontakty. On býva približne po ceste zo Slovenska do Porta. (V meste Prepignan, je to asi 100 km severne od Barcelony, čo nie je vlastne úplne po ceste, ale taklepšie mať dohotnuté ubytovanie aspoň niekde).

Pozerám si teda maily cez šoférov smartphone a od tohto chalana som mal správu, že keď sa dostanem do Perpignanu, mám sa mu ozvať. Alebo, ak budem prechádzať cez Valence, býva tam jeho kamarátka Julie, u ktorej tiež môžem prenocovať. Po dvoch dňoch spania v kríkoch ma to teda riadne potešilo. Pozriem teda na mapu a zisťujem, že Valence je asi 100 km južne od Lyonu. Čiže môj denný cieľ bol daný. Valence.

Vravím to šoférovi a on sa ponúkol, že môžem Julie zavolať a dohodnúť sa. Ja som to neviem prečo odmietol (teda, jeden z dôvôdov je asi, že komunikovať v cudzom jazyku cez mobil je niekedy dosť komplikované, hlavne s Francúzmi, s ktorými je pre ich prízvuk komplikované komunikovať aj naživo). Takto spätne si myslím, že to nebol dobrý krok a náhodou by bola odcestovaná, alebo čo.

Okolo 13:00 prichádzame na miesto, kde sa naše cesty rozchádzajú. Skočili sme ešte do obchodu, ja som spravil rannú hygienu, kúpil raňajko-obed a šofo ma doviezol ku napájaču na diaľnicu, na ktorý som si to mal odkráčať, lebo on išiel iným smerom. Rozlúčili sme sa a vtedy sa stala (pre mňa doteraz) nepochopiteľná vec. Šofo mi zrejme jasne ukázal, že mám ísť doľava (odbočiť z cesty na ktorej práve sme) a ísť príjazdom na peáge, za ktorou začína diaľnica. Neskôr som zistil, že tam boli ešte aj smerové tabule ukazujúce diaľnicu. Ja som si ich však nevšimol. Zjavne som nedával pozor, keď mi ukazoval, kam mám ísť, lebo som sa vybral cestou, ktorou odišiel on.

Keď sme prichádzali, prešli sme cez kruhový objazd a asi po 20 min kráčania som naň konečne dorazil. Teda, nepamätám si presne, či to bol ten, cez ktorý sme prechádzali. Ten na ktorom som bol, akurát stavali. V celej tej oblasti zjavne stavali novú cestu, takže tam neboli poriadne šípky. Asi 15 min som stopoval na tom kruháči na smer, o ktorom som si myslel, že je Lyon, ale nikto nezastal.

Stále som myslel, že preto, lebo je tam hustá premávka. Šiel som teda ďalej smerom, kde mal byť Lyon. Po asi pol hodke kráčania začínala štvor-prúdovka, tak som začal stopovať. Najprv som sa ale konečne najedol. Po asi 15 min zastavilo auto, takže to nakoniec tak dlho netrvalo. Šofér na mňa spustil Francúzsky. Po mojom ospravedlnení prešiel do lámanej angličtiny a vraví mi, že stojím na úplne zlom mieste. Lyon je smer juh a ja stopoujem na interior, cca severo-západ. Že musím ísť opačným smerom (odkiaľ som prišiel), prejsť cez kruháč a za ním je odbočka na diaľnicu. Že tu ma nikto nevezme.

Tak som sa „potešil". Vrátil som sa rovnakou cestou, akou som prišiel. Na kruháči som chvíľu uvažoval, či mám vážne ísť na to miesto, z ktorého som prišiel, lebo som nechcel veriť tomu, že som až taký nepozorný. A na kruháči nebola tabuľa, ktorý výjazd je na diaľnicu.
Prišiel som na miesto, z ktorého som sa pred asi dvomi hodinami vybral zlým smerom a zo strany, z ktorej som prichádzal smerové tabule Lyon boli. Škoda, že som si ich nevšimol skôr...

Konečne peáge. Asi o 100 m ďalej sa prúdy rozdeľovali. Ďalej odo mňa sa odbáčalo na Paríž, bližšie pri mne na Lyon. Po asi 15 min zastavilo terénne Volvo. Zastavilo ďalej odo mňa, tak som najprv myslel, že nie kvôli mne. Šofér na mňa zamával. S batohmi som „prebehol" tú asi 6-prúdovku. Našťastie tam autá idú ešte pomaly.

Pán, okolo 50-tky, nešiel až do Lyonu, ale cca do 2/3 cesty. Do Villefranche-sur-Saône. Veľmi sme po ceste nepokecali, lebo anglicky nevedel. Počas cesty mi ukazuje obrovskú horu asi takých 200 km od nás a vraví „Mon Ble". Ja na to, že hmmm. Keď to opakoval zakaždým, ako sme ju videli, tak som sa zamyslel. Vysoká hora, zasnežená. No jasne, veď to je Mont Blanc. Hehe, fakt mám problém s tou ich výslovnosťou. Ale potešil som sa, že naživo vidím najvyšší vrch Európy.

Vyložil ma na vstupnej peáge do mesta a ukázal, ktorým smerom mám ísť. Najprv som myslel, že to bude výstupná peáge z mesta (podobná tej vstupnej, čiže nejakých 5-6 prúdov), ale bola to peáge na diaľnici. To znamená asi 100 metrov široká a prúdov asi 18 (normálne som ich nedokázal spočítať, čo som už v takej diaľave nevedel zaostriť). Dal som si desiatovú prestávku na lavičkách, ktoré tam boli. Táto obrovská peáge slúžila ako odpočívadlo pre kamióny. Šiel som ich omrknúť. Bolo ich tam cez desať. Asi dva Poľské a čo ma potešilo najviac - jeden mal ŠPZ BB. Aj som myslel, že sa pôjdem prihovoriť, ale šoféra nikde. Nechel som vyklopávať na kabínu, tak si vravím, že keď ma nič nevezme, tak pôjdem večer na návštevu.

Napísal som sms Julie, či teda môžem prísť, lebo som bol už asi 100 km od Valence. Mám však problém s batériou a mobil sa mi vybije asi za 45 min. Takže som napísal sms, vypol mobil a zapínal ho v desať minútových intervaloch. Za pol hodinu odpoveď neprišla, ale mne sa už nechcelo ďalej čakať. Presunul som sa k peáge.

Priamo na nej stopovali dvaja chalani. Jeden behal medzi druhým a asi štvrtým pruhom (niekedy až piatym, podľa toho, ako chodili autá). Druhý stál niekde okolo desiateho. Obaja mali tabuľky, ale nevidel som kam idú. Ja som stál asi 50m za peáge a stopoval som bez tabuľky. Po asi pol hodine sa ten, čo behal, rozprával s jedným šoférom v dodávke. Zjavne ich bral, lebo chalan kýval na druhého. Dodávka zastavila na mieste, kde som predtým jedol a čakala na nich. Normálne by som sa šiel opýtať, či by aj mňa vzali, ale boli dvaja + šofér. V dodávke sú tri miesta.

Keď prechádzali na mojej úrovni, zakývali sme na seba a vidím, že majú tabulku Valence. To bolo znamenie. Spravil som si ju teda aj ja. Mával som ňou poriadne, aby ma všetci videli a asi o 10 min vedľa mňa zastavil kamión. Šofér vystúpil, vyzeral, že je trochu pod vplyvom nejakej omamnej látky, ale pekne mi upratal miesto pre spolujazdca, tak som to neriešil. Komunkácia bola biedna. Jeho najoblúbenejšie slovo bolo „little, litte". To akože odpoveď na moju otázku, či hovorí anglicky.

Pochopil som, že nejde do Valence, ale asi 20 km pred. Ukázal mi to na mape. Že by šiel aj ďalej, ale ukázal na hodiny, ktoré merajú, ako dlho je na ceste a že uvidí. Tak ja že ok, aspoň sa veziem. Lyon som nevidel, kamióny ho obchádzajú po obchvate. Po asi polhodine jazdy mi podal knihu. V nej boli hostely, hotely a iné ubytovne (asi primárne pre kamionistov). Bola nalistovaná na jednom hosteli, ktorého polohu mi následne ukázal na mape. Bolo to až za Valence. Takže sa rozhodol, že ma dovezie až tam. Teda, podľa toho, ako bude stíhať. Zrejme bol naložený, lebo rýchlostné rekordy netrhal, ale nakoniec sme do Valence dorazili.

Ešte po ceste som potreboval zistiť, či moje ubytovanie vo Valence platí. Ak nie, tak by som možno šiel s ním ďalej, neviem. Vysvetľujem mu, že mám vybitý mobil. Chcel som, aby mi požičal svoj, nech si zavolám a nemíňam peniaze za roaming. Ale v kabíne kamiónu sa nájde všetko. Tak mi podáva nejakú krabičku, v ktorej je zástrčka, že si môžem pichnúť nabíjačku a nabiť svoj. Zistil som, že ubytovanie platí. Bolo to trochu komplikované, lebo Julie mi neodpisovala, tak som písal/volal kamošovi, aby zistil, čo je s ňou. Že ona sa so mnou snaží spojiť, ale že mám odkazovku a blabla. Nakoniec som sa jej dovolal a dohodli sme sa, že sa ozvem, keď dorazím.

Okolo 20:00 ma vyložil na vstupnej peáge vo Valence, otočil sa na kruháči, zatrúbil na mňa a šiel ďalej. Ja som teda celý šťastný volal Julie, že som vo Valence, že kam mám ísť. Ona však mesto poriadne nepoznala, ako mi vysvetlila neskôr, býva tam asi týždeň po presťahovaní z Marseille. Keďže netuší kde som, mám nájsť nejakú adresu, alebo proste niečo, podľa čoho ma môže nájsť. Na kruháči som sa vybral najprv tromi smermi, až som sa nakoniec vybral štvrtým, ktorý smeroval (zrejme) do centra. Po asi 15 min som zbadal reklamu na hotel. Zavolal som jej, že som pred hotelom. Takže nemám nikam chodiť, dojde po mňa. Po asi 15 min došla na aute, čo bolo veľmi super.

Došli sme k nej domov. Bývala s kamoškou, ktorá si momentálne hľadá prácu ako kuchárka, takže jedlo už čakalo. Bola to príjemná zmena po troch dňoch na bagete so syrom jesť normálne jedlo. Ako predjedlo sme jedli zeleninu. To bolo prvý krát, že som jedol čistú zeleninu so zeleninou a nejakým dresingom. Na Slovensku som zvyknutý, že jeme zeleninu k niečomu. S kamoškou sme si veľmi nerozumeli, keďže po anglicky nejak extra nevedela, ale varila dobre.

Tešil som sa, že si po dvoch dňoch spania kade-tade dám sprchu, čo sa mi však nepodarilo. Keďže sa do bytu nasťahovali len nedávno, nespojazdnili im ešte teplú vodu. Ale aspoň som opäť spal ako človek.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?