Stopovanie do Porta – 2. deň (nedeľa 01.09.2013)

Autor: Rasťo Valent | 2.12.2013 o 10:01 | Karma článku: 7,18 | Prečítané:  777x

Druhý deň môjho stopu do Porta. Ako som sa z Bazileja dostal do Francúzska a tam sa zamotal. Tento text je priamym pokračovaním prvého dňa, ktorý si môžete prečítať tu: Stopovanie do Porta - 1. deň (sobota 31.8.2013)

Zobudil som sa ráno okolo 8:15. Obloha bola zatiahnutá, mierne popŕchalo. Pobalil som si veci a vybral sa smer diaľnica. Prechádzajúc popri McDonalde uvažujem, či sa zastaviť na raňajky, ale ceny a hlavne pocit, že chcem byť čím skôr v Bazileji, ma odradili. Asi sto metrov za pumpou bol kruhový objazd, za ním už boli šípky Basel. Chcel som stopovať na výjazde z „kruháču", ale keď som cezeň prechádzal, práve prišlo nejaké auto. Šoférke som ukázal tabuľku a ona zastavila. Bolo to asi prvý krát v živote, že som niekoho stopol v kruháči :).
Mala niečo ako dodávku. V zadu namiesto sedačiek boli koberčeky a boxy pre mačky, že ich má veľa. Pôvodom je z Nemecka, ale presťahovala sa sem za prácou. Vraví mi, že pracuje v dentist. Neskôr som pochopil, že je niečo ako u nás sestrička v ambulancii (resp. skôr sekretárka za pultom, sestričku asi nerobí). Švajčiarski zubári zjavne pracujú aj cez víkend.

V ambulancii som skočil na WC, použil som jej smartphone na overenie CS ubytovania a rozlúčili sme sa. Bol som v úplnom centre Bazileja. Na mape bolo vidno, že vlaková stanica je celkom blízko. Už neviem prečo, ale rozhodol som sa, že sa na ňu pôjdem pozrieť. Asi preto, že na stanici sú prevažne turisti. Ja som turista tiež. Alebo som chcel zistiť, koľko stojí vlak, lebo som si ešte úplne nezvykol na váhu toho nákladu, ktorý som vláčil?
Bazilejská stanica má peknú historickú budovu. Ja som si sadol na lavičku a ďakoval mojim hostiteľom z Mníchova, že mi pripravili jedlo na cestu. Takže už viem, šiel som sa na stanicu najesť. Uvedomil som si ale, že zbytočne strácam čas a čaká ma predsa ešte dlhá cesta do Paríža.

Nájsť výpadovku mi trvalo približne hodinu, aj preto, že som si spravil vyhliadkovú cestu centrom a s batohmi sa ide pomaly. Zviezol som sa aj električkou, v Bazileji používajú pekné historické. Okolo poludnia som sa dostal k nejakej pumpe. Rozhodol som sa, že toto je pumpa na výpadovke, lebo ďalej sa mi už fakt nechcelo kráčať. Vytiahol som tabuľku FR a stopoval. Prechádzalo dosť francúzskych áut, ale nikto nezastal. Ja som premýšľal, či ich neuráža to, že mám na tabuľke FR a pritom stačí iba F. Ale to sú asi iba iracionálne myšlienky, ktoré má stopár, keď dlho čaká.

Po asi polhodine nakoniec niekto zastavil. Šofér na mňa hneď spustil po nemecky, tak mu vravím, že sorry. Prešiel do angličtiny (podotýkam bezprízvukovej, lebo po ňom bola komunikácia s anglicky hovoriacimi Francúzmi veľmi ťažká, hlavne kvôli ich prízvuku).

Hneď ako som nastúpil mi vraví, že jeho do toho nič, ale či neprevážam nejaké drogy. Tak som sa najprv zarazil, či tak naňho pôsobím, ale potom mi hovorí, že občas zvyknú byť na hraniciach kontroly. Tentokrát neboli. Drogy som nemal :).

Je to Francúz, ktorý ide iba do najbližšieho mesta vo Francúzsku - Mullhose (cca 30km od Bazileja), v ktorom býva. Pracuje v Bazileji ako kontrolór lístkov vo vlaku. Vraví, že je to shity job, tak mu vravím, že si aspoň pocestuje, nie? Ž nie, sú to iba prímestské vlaky. Ale vôbec nevadí, že je to taká strašná robota, lebo má super plat. Ako kontrolór lístkov v prímestskom vlaku zarába 4500 eur mesačne. Padla mi sánka.

Ja mu po ceste hovorím o svojom pláne stopovať do Paríža, tak mi pri príchode do mesta ukazuje, kde sa mám postaviť, že on tam tiež veľa stopoval. Bol to niečo ako „most" ponad diaľnicu, ktorá šla smerom od Švajčiarska na Paríž a ja sa mám proste postaviť na výjazd z toho „mosta". Pri obidvoch výjazdoch na diaľnicu stáli už nejakí stopári. Vyložil ma trochu obďaleč. Že ak som hladný, mám ísť do neďalekej caffeterie, že je lacná a dobrá. Stopárov bolo na tom mieste dosť, takže som mal čas. A hlavne hlad.

Bol to komplex podobný našim - veľký hypermarket, pumpa, reštika. Hypermarket bol zatvorený (v nedeľu sa vo Francúzsku nepracuje?), tak som šiel do caffeterie. Sadol som si za stôl a pozoroval. Vo väčšej časti boli stoličky a stoly. Tá menšia bola rozdelená na dve. V prvej časti bola pokladňa, pečivo, chladiace pulty, v ktorých boli rôzne šaláty, dressingy a pod. Za pokladňou (v druhej časti) bol ďalší pult, kde zjavne dávali mäso a ostatné tepelne spracované veci. Odpozoroval som, že pri pokladni človek povie čo chce, zaplatí to a potom s lístkom ide k druhému pultu. Počkal som teda, kým sa priestor pri pokladni vyprázdni, zobral tácku, nejakú zeleninu, pre istotu aj nejaké pečivo a šiel na vec.

Mám totiž jeden problém. Nerozumiem po francúzsky a veľmi som nedúfal, že pani pokladníčka bude hovoriť anglicky. Prišiel som teda k nej, naúčtovala to, čo som mal na tácke a zrejme sa spýtala, čo ešte chcem. Pýtam sa, či hovorí anglicky. Odpoveď bola záporná. Naštaštie, nad sebou mala tabuľky s jedálnym lístkom, dovtípil som sa, že je to niečo mäsové, tak som ukázal nad ňu na jednu z tých tabulí. Najnižšie jedlo, kam som bez problémov dotiahol bolo najlacnejšie. Tak mi ho naúčtovala. Zobral som si bloček, šiel k druhému pultu a tešil sa na zistenie toho, čo som si vlastne objednal.

Bol som na rade, odovzdal som lístok a čakal. Predo mnou čakali ďalšie dve ženy. Jednu z nich zavolala predavačka k druhej časti pultu. Teda, ona zjavne volala aj mňa, ale nerozumel som tomu. Tak po mňa prišla osobne. Dovtípil som sa, že asi máme rovnaké jedlo. Keď sa tá druhá žena začala rozprávať s predavačkou, tak som dúfal, že rovnaké jedlo nemáme. Predavačka ju vybavila a spustila na mňa po francúzsky. Predpokladám, že čo si dám. Medzitým dala vyprážať celkom veľký plátok mäsa.

Predo mnou bolo asi 5 príloh (zemiaky a pod.), z ktorých som si mohol vybrať asi dve a ďalších asi 5 druhov zeleniny, z ktorých som si mohol vybrať asi 3. Tak som proste iba ukazoval a ona nakladala. Nakoniec mal ísť dresing. Keď mi zo štyroch vedela pomenovat iba tomato, tak mi bolo jasné, že to si mám dať :).
Obedoval som teda niečo ako steak so zemiakmi, veľa zeleninou a pečivom. Nakoniec to až tak veľmi nebolelo.

Niekedy medzi 14:00 a 15:00 som prišiel na stopárske miesto. Z tej strany, z ktorej som prichádzal, stáli dvaja chalani. Jeden bližšie ku mne, tak som sa pri ňom pristavil. Bol to Poliak, snažil som sa s ním kecať „po našom", ale on stále len do angličtiny. Že sú štyria, sú na výlete a idú do Barcelony. Takže tí ďalší dvaja, ktorí stáli na opačnej strane mosta boli s nimi. 4 stopári to mali celkom ťažké, lebo vraj už na tom mieste stoja štyri hodiny. Až ma striaslo, je to také zlé miesto? Mal som však dobrú náladu a povedal som si, že oni zle stoja.

Totižto, bol to taký komplikovaný „most". Dalo sa naň prísť z Mulhose, alebo z opačnej strany. Každá cesta však mala vlastnú odbočku na diaľnicu. Čiže z Mullhose sa smerom na Paríž stálo na jednej strane mosta, z druhej strany, sa stálo na opačnej strane. Oni stáli tak, že stopovali autá iba z Mullhose a zdalo sa mi, že nestopujú len na pripájači na Paríž, ale ten druhý pár akoby stopoval na pripájači smer Švajčiarsko. (Barcelona z toho miesta bola smer Paríž). Snažil som sa im naznačiť, že by sa možno mali postaviť inam, ale nejak ma nepočúvali. Rozlúčili sme sa a ja som sa tam „inam" šiel postaviť. (Stál som na pripájači na Paríž z druhej strany, nie z Mullhose).

Po asi 15 min mi zastavila dievčina. Nevedela nejak extra anglicky, ale pochopil som, že do Paríža nejde. Ide iba tým smerom do mesta Belfort, či mi to stačí. Ja sa držím zásady, že každý stop je na niečo dobrý (túto zásadu som po tomto stope prehodnotil), tak som sa zviezol.
Po asi 10 min. jazdy odbočila z diaľnice. Šla totižto na tzv. free way, ktoré sú bezplatné. Trošku dlhšie, ale porovnateľné s diaľnicami. A bezplatné. Zastavila teda na odbočke z diaľnice, resp. stále sme boli na diaľnici, ale už v odpájacom pruhu. Pýta sa ma, či ma môže zložiť tu. Ja plný nadšenia, že som sa, síce krátko, ale zviezol, vravím jej, že hej. Ona sa ma ešte sasi dva krát pýtala, či určite.

Od tej chvíle som sa poučil, že tú mapu, ktorú mám, nemôžem mať v batohu v kufri auta, ale ak nie vo vrecku, tak v batohu, ktorý mám pri sebe. Keby mi na mape ukázala, kde sme, tak nevystúpim. Vyložila ma na odpájači z dialnice, ktorý bol pripájač na free way. Ja som si myslel, že sme pred nejakým mestom, takže sa proste postavím na výpadovku z mesta. Ale keď som kráčal popri tom odpájači 200 metrov a diaľnica nekončila, vlastne plynulo začínala free way, tak som pochopil, že je zle. Žiadne mesto na blízku sa nekonalo.

Preliezol som teda cez kopček, ktorý diaľnicu oddeľoval od (stále som dúfal, že mesta) lesa a ocitol som sa v ňom. Najbližšie dve hodiny som kráčal cez les, pole, lúku a hľadal mesto, ktoré tam nebolo. Teda, kráčal som 30 min a potom 10 min oddychoval. Po asi hodine a pol sa mi podarilo nájsť opačný smer pripájača na diaľnicu, ktorú som opustil (resp., už to zrejme bola tá free way), ale tam sa stopovať nedalo. Fajnšmektri sú schopní stopovať aj na diaľnici, ale mne sa to zdalo nebezpečné.

Kráčal som teda ďalej po poli a konečne som našiel vyasfaltovanú cestu. Vybral som sa doprava. Za polhodinu, ktorú som kráčal po nej prešli dve autá, tie mi nezastavili. Nakoniec som sa ocitol medzi domami. Dedina sa volá Lutterbach. Dostal som sa niekde do stredu dediny, zložil som batoh a dal si pauzu. Začal som stopovať domácich. Za polhodinu nezstavil nikto. Pokračoval som smerom, kde by mala byť tá free way. Po asi polhodine začínam stopovať na príjazde na ňu.

Keď za 10 min prešli asi tri autá, presunul som sa pripájací pruh tej free way. Čiže som stopoval autá, ktoré už po nej idú. Tá free way je vlastne diaľnica, ale zrovna na tomto úseku bola rýchlosť obmedzená na 100 km/h. Po asi polhodine, keď som videl, že to nemá význam a v opačnom smere prešli dve policajné autá a zdalo sa mi, že jedno z nich na mňa trúbi, som sa už pomaly zúfalý vybral späť na príjazd. A proste, muselo mi zastať nejaké auto chystajúce sa ísť na free way.

Po asi 20 min nakoniec zastavila žena. Nevedela po anglicky skoro ani ceknúť, ale opakovala Mullhose, tak jej vravím, že super. Vrátim sa tam, kde som začínal pred pár hodinami a skúsim to opäť. Ona sa však z diaľnice odpojila už na prvom odpájači pred Mullhose a vyložila ma. Takže po asi štyroch hodinách som sa posunul o dva odpájače z mesta. Ja som začal na prvom a teraz som bol na treťom (v smere na Paríž). Mullhose je zrejme riadne rozložité mesto.

Postavil som sa na výjazd na diaľnicu a stopoval. Za 15 min. som začínal byť hladný, oproti mne bol McDonald, tak uvažujem, či schovať batoh do kríkov a zbehnem si niečo kúpiť. Nechcel som batoh nechávať bez dozoru, ale ani sa mi nechcelo s ním ďalej kráčať. O asi 5 min. zastavila iná žena (už tretia po sebe). Že ide do Belfortu (mesta, kam šla baba, ktorá mi zastavila asi pred štyrmi hodinami). Vravím jej, že fajn. Nie je to síce Paríž, ale je to mojím smerom (hoci len 50 km).

Ona mi vysvetlila, ako je to s diaľnicami a free way a že hoci táto časť francúzska by mala mať diaľnice zadarmo, postavili im tam jednu peáge (miesto, kde sa platí mýto), takže chudobnejší vodiči využívajú free way.. Belfort je ináč mesto, kde bol vymyslený TGV vlak, a jedna jeho podobizeň nás pri vstupe do mesta aj vítala.

Okolo 19:00 ma vyložila na pumpe, ktorá stojí na výpadovke na diaľnicu a ja som stopoval ďalej. Na tabuľku Paris. Po asi polhodke zastavil chalan, s ktorým sme si rozumeli iba to, že ide do najbližšieho mesta Montbeliard. Od Belfortu je vzdialený asi 30 km. Je to smer Paríž. Tak mu vravím, že super. Cestou počúval francúzske reggae. Montbeliard je zjavne priemyselné mesto, resp. on ma vyložil v takej časti, lebo tam okrem McDonaldnu, výjazdu z diaľnice, veľkého parkoviska a veľa obchodov (alebo skladov?) iné nebolo.

Ja som teda ďalej stopoval z miesta, na ktorom ma vyložil. S tabuľkou Paris. Začal som niekedy okolo ôsmej. Postupne sa začalo stmievať, tak som sa presunul pod lampu a okolo deviatej som začal uvažovať, či má význam ísť do Paríža, keď ma nikto nechce zobrať. A je to taká zachádzka.

Začal som teda robiť tabuľku Lyon. Medzitým sa zotmelo úplne. Kým som ešte stopoval na tabuľku Paris, zastavil chalan v mojom veku, že ide do dediny asi 5 km vzdialenej a nie je tam ani kde stopovať. Veľmi som teda nepochopil, načo zastavil. Ale aspoň som mohol chvíľu nasávať teplo, ktoré išlo z auta. Lebo sa už celkom ochladilo. Spýtal som sa ho aspoň, či môžem uňho prespať. Žije v prenajatom a majú plno, takže nie. Chvíľu som stopoval aj bez tabuľky, zastavili dve autá, ale obaja šli na opačný smer.

O desiatej som si povedal, že stačilo. Pobral som sa od civilizácie smerom ku diaľnici. Na druhej strane cesty bola nejaká firma, bola oplotená a medzi plotom a cestou boli kríky. Šiel som asi sto metrov od hluku z tej firmy a pri jedných kríkoch sa zložil. Nevyzeralo, že by malo pršať, ale pre istotu som spravil proti dažďové opatrenia. Zaľahol som do spacáku naobliekaný tak ako som bol a po nie veľmi úspešnom stopárskom dni (prestopovaných asi 110 km) som zaľahol.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?