Stopovanie do Porta - 1. deň (sobota 31.8.2013)

Autor: Rasťo Valent | 30.11.2013 o 18:40 | (upravené 31.8.2014 o 15:18) Karma článku: 9,13 | Prečítané:  1241x

Na Erazmus do Porta som prišiel stopom. Začal som v Mníchove a trvalo to celé 9 dní (jeden deň som mal pauzu v Bilbau na severe Španielska). Cesta bola pre mňa riadne super, poučná a všetky možné superlatívy, aké sú, jej dávam. Preto sa o nej chcem podeliť takto verejne. Kvôli tomu som vlastne založil blog. Texty budú strašne dlhé, tak dúfam aj zaujímavé (tento má napr. vo Worde 4,5 strany), čiže je to len pre vytrvalcov :)

V predposlednom roku môjho vysokoškolského štúdia (letný semester 2012/2013) som sa rozhodol pre Erazmus pobyt. Vybral som si Univerzitu v Porte (Universidade do Porto). Žiadosti o Erazmus štúdium sa podávali na prelome zimy a jari. Počas jari som vybavoval „papierovačky" s prijímacou školou a na prelome jari a leta som začal riešiť samotný život v Porte. Dostal som internát, ktorý je mimochodom veľmi pekný a oproti tomu, na ktorom žijem na Slovensku, je tu o veľa lepšia starostlivosť o ubytovaných - každý týždeň mi vymenia posteľné prádlo a uteráky, vysypú smeti a izbu umyje upratovačka.

Späť k prípravám na cestu. Ako druhé a v tom okamihu oveľa dôležitejšie ako ubytovanie, som porteboval vyriešiť, ako sa do Porta dostanem. Pozrel som si teda ponuky „nízkonákladových" leteckých spoločností. Žiadna však priamo zo Slovenska, alebo z okolitých letísk, do Porta nelieta, takže by som musel ísť prestupmi. Alebo neletieť „nízkonákladovkou", ale letieť s niektorou „veľkou" spoločnosťou, ktoré lietajú priamo, napr. Viedeň - Porto.

Cena „veľkej" leteckej spoločnosti a „nízkonákladoviek" po zrátaní prestupu a príplatku za batožinu bola približne rovnaká. Začal som teda hľadať alternatívne riešenia. Hľadanie mi netrvalo dlho, riešenie som vlastne vedel okamžite. Počas mojich piatich rokov štúdia v Bratislave necestujem domov do BB a opačne skoro vôbec inak ako stopom.

Nehovoril som o stopovaní do Porta hneď a nahlas asi iba preto, lebo som čakal, že moje okolie nebude úplne spokojné, keď sa rozhodnem do Porta ísť takýmto spôsobom. Najviac ma zneistilo, keď ma od stopovania do Porta odrádzala aj moja sestra, inak profesionálna stopárka. Odporúčala stopovať niekam do polky cesty a odtiaľ vziať lietadlo. Ja som však človek, ktorý má rád výzvy a keby som stopoval len polku cesty, tak by som nemohol tvrdiť, že som na Erazmus prišiel stopom :)

Začali teda prípravy na stopovanie. Ako prvé som zadal do google maps trasu Bratislava - Porto, ukázalo niečo cez 2tis. km. Portugalsko je od Slovenska JZ smerom, takže najlepšie je ísť cez Rakúsko, sever Talianska, juh Francúzska, Španielsko. Zrazu sa mi však naskytla príležitosť, že počas cesty môžem navštíviť známych v Mníchove, takže som zmenil svoj pôvodný JZ smer na SZ. Mníchov sa nachádza dosť severne od mojej pôvodnej trasy. Ale nie o veľa južnejšie od Paríža.

Dostal som teda nápad, že by bolo fajn počas mojej cesty navštíviť nejaké veľké mesto (Mníchov mi nestačil, tam nie je Louvre a predsa, Paríž je mesto miest :). Takže sa mi moja plánovaná cesta vďaka plánu ísť cez Paríž predĺžila približne o tisíc km - dokopy niečo cez 3000 km.

Ako sa blížil čas môjho odchodu - niekedy ku koncu augusta, zohnal som si mapy krajín, cez ktoré sa chystám ísť a začal som rozposielať žiadosti o ubytovanie cez stránku CouchSurfing.
Môj prvý plán vyzeral asi nejak takto: trasa má cca 3500 km, za deň sa dá reálne prestopovať 500 km (samozrejme sa dá prejsť aj viac, ale ja som si určil, že keď „spravím" za deň 500, bude dobre). Medzitým sa moja trasa na poslednú chvíľu opäť zmenila, a to tak, že pôjdem cez ďalšieho kamaráta v Prahe. Čiže z Prahy vyrazím v nedeľu 25.8., na druhý deň som v Mníchove, kde som mal dohodnuté ubytovanie, pobudnem tam cca dva dni. V stredu vyrazím smer Zurich, kde som mal tiež dohodnuté ubytovanie, pre istotu som mohol prespať aj v Bazileji, keby to bol úspešný deň a na ďalší deň stopujem na Paríž. Z Bazileja je to „iba" 600 km, takže ak „to nedám" za deň, za dva určite. V piatok, najneskôr v sobotu som v Paríži, kde som chcel navštíviť sobotný futbalový zápas miestneho PSG, ďalší deň stráviť v Louvri a ďalší deň môžem vyraziť smer juh.

Taký bol plán. Etymológia slova plán bude však zrejme niečo o neistote a zmene, lebo ten môj sa zrútil už v Prahe. Z nej som sa vrátil do Bratislavy a konečne, v utorok 27.8. šiel autom so známymi, ktorí sa do Mníchova sťahovali, takže som im rovno aj pomohol nejaké veci naložiť a vyložiť.V Mníchove som sa zdržal dlhšie, ako bol pôvodný plán, takže nakoniec z neho vyrážam v sobotu 31.8.2013 (skoro týždeň po tom, ako som pôvodne chcel...). Pobalím si všetko čo mám - dva batohy, jeden taký väčší na chrbát (cca 20 kg) a jeden taký menší (cca 10 kg), ktorý som striedavo niesol v rukách, na pleci, alebo na ramenách spredu (ako to zvyknú nosiť napakovaní turisti :) a môžem vyraziť.

Na stránke Hitchwiki (Wikipédia pre stopárov) som zistil, kde je najlepšie stopárske miesto v Mníchove na smer Zurich. Približne o 15:00 som sa tam konečne dostal. Bola to pumpa na výpadovke z mesta. Nestopoval som ani 10 minút a zastavilo (asi „päťkové) BMW. Šofér, chalan, zrejme niečo po tridsiatke, šiel na kamošovu svadbu (ak som správne pochopil) k Bodamskému jazeru, takže ide mojim smerom a niekde po ceste ma vyloží. Komunikovali sme bez problémov po anglicky. Pracuje ako zástupca firmy BOSCH, takže lieta po celom svete.
Raz sa mu stala vtipná príhoda, že niekde na západnom pobreží USA nastúpil do nesprávneho lietadla (samozrejme až potom, ako sa 5 krát ubezpečil, že toto je určite jeho lietadlo), pričom jeho batožina bola v správnom, takže ho čakala v Európe. On však prespával niekde na východnom pobreží USA, kam doletelo „jeho" lietadlo. Nemal so sebou nič, iba fľašku Whiskey, ktorú si kúpil v bezcolnej zóne, ktorá bola jeho jediná batožina po prílete. Ostatným cestujúcim išiel po batožinovom páse batoh, alebo kufor. Jemu flaša Whiskey.

S týmto šoférom som konečne zažil, čo to znamená, že rýchlosť na nemeckých diaľniciach je neobmedzená. Čo mimochodom nie je celkom pravda. Asi na viac miestach je rýchlosť obmedzená, ako neobmedzená (väčšinou na 120 km/h). Ale na tých pár miestach, kde obmedzená nebola šiel tých 200 km/h, s čím som bol spokojný. Po ceste sme videli v opačnom pruhu haváriu, resp. už iba zbytky po nej (prevrátené auto) a celá opačná strana diaľnice bola neprejazdná, takže tam bola asi 30 km zápcha (najdlhšia čo som kedy videl), s tým, že po 20 km sa autá otáčali a v opačnom pruhu išli v proti smere. To som tiež ešte nevidel.

Vyložil ma v meste Friedrichshafen, ktoré leží na brehu Bodamského jazera. Vraví mi, že mám šťastie, lebo práve dnes tam je veľtrh motocyklov, že tam bude kopa ľudí a zrejme tiež nejaké švajčiarske firmy, ktoré by ma mohli zobrať. Mesto sa nachádza asi 30 km od diaľnice, takže celou cestou do mesta sa ma pýta, kde ma má zložiť. Či na ceste, alebo niekde na pumpe. Vravím mu, že skúsim stopnúť ľudí z veľtrhu, tak ak mu to neprekáža, že si spraví zachádzku, nech ma vyloží niekde pri výstavisku (nepochopil som ho poriadne, ktorým smerom ide nakoniec on, tak neviem, akú veľkú zachádzku kvôli mne spravil). Chcel ma vyložiť na výjazde z veľtrhu, ale areál bol zrejme ďaleko, lebo sme ho nevedeli nájsť, tak ma proste vyložil na prvej pumpe, ktorú sme smerom do areálu streli. Rozlúčili sme sa a ja som sa presunul na cestu, ktorou musia všetci návštevníci prejsť.

Neďaleko bola zastávka MHD, zložil som sa na nej, vytiahol tabuľku Zurich a stopoval. Áut prechádzalo veľa, a pomerne dosť aj so švajčiarskou značkou. Po asi pol hodine stopovania som si spravil značku SWI a stopoval striedavo aj na ňu.
Po asi 50 min. od začiatku stopovania mi zastavuje auto. Šofér vraví, že nejdú do Zurichu, iba do kantónu Zurich, tak im vravím, že mne je to jedno, hlavne že ma vezmú tým smerom. Bol to pár, zrejme manželia. Medzi sebou sa rozprávali mne neznámym jazykom, miestami sa to podobalo na španielčinu, ale tú trochu poznám, tak by ma prekvapilo, keby boli Španieli. Miestami to pripomínalo nejaký blízkovýchodný jazyk. Nakoniec som sa ich spýtal, akým jazykom sa rozprávajú. Sú pôvodne z Rumunska, ale pred tromi rokmi sa presťahovali do Švajčiarska. V autosedačke mali malú dcérku, predpokladám troj ročnú.
Cestou sme prechádzali aj popri Lichtenštajnsku, čomu som sa potešil, že som tak blízko. Niekedy sa tam dúfam pôjdem aj pozrieť. Švajčiarsko vyzeralo ako som predpokladal. Všade naokolo vysoké hory a okolo diaľnice kopa jazier. Jedine tie oblaky, ktoré tie hory miestami zakrývali ma veľmi netešili. Blížili sme sa k miestu, kde sa pár, ktorý ma viezol, odpája z diaľnice. Pre mňa je najlepšie, aby ma zložili na diaľničnej pumpe, nechcel som zachádzať do ich mesta. Pumpy boli asi každých 20 km, takže ma zložili na poslednej pred výjazdom na ktorom opúšťajú dialnicu. (Zaujímavá zmena oproti Slovensku. Na ceste Ba - BB je asi 5 púmp, jedna taká maličká, takže 4 relevantné. Tzn. pumpa každých 50 km.)

Na parkovisku som si spravil ďalšiu stopársku tabuľku - Basel. Do Zurichu to bolo cca 50 km, do Bazileja asi 150km. Chcel som ísť na WC, ale keď v pumpovom WC pýtali 1 Frank (alebo 1 euro), tak som si to rozmyslel a použil som švajčiarske kríky.

Postavil som sa na výjazd z diaľnice, bolo okolo pol ôsmej večer. Začalo sa stmievať, nebolo už najteplejšie, prichádzali oblaky. Postupne som začal rozmýšľať, kde by som sa pri ceste zložil na noc. Požičal som si spacák od známych v Mníchove a konečne sa tešil, že zažijem to, o čom „praví" stopári rozprávajú, keď stopujú na dlhé trate. Že keď ich nikto nevezme, tak sa proste zložia niekde po ceste, prespia tam a na druhý deň pokračujú. Ale postupne.
Z pumpy vychádzajú samé luxusné autá, tak sa teším, že po nemeckom BMW sa zveziem aj nejakým „švajčiarským". Po asi pol hodine (okolo 20:00) mi zastavuje staršie auto, asi SEAT. ŠPZ-tku som si všimol až keď zastavilo a bol som prekvapený. Bola slovenská - DK. V aute sedeli traja naši tmavší spoluobčania. Šofér a dve ženy. Že idú do Zurichu. Vravím si, prečo nie, veď im aspoň rozumiem a keď ma vyložia na nejakej pumpe pred Zurichom, tak mi pomôžu. Vložil som si batoh do kufra. Prvý krát som pocítil nepríjemný pocit, že keď šofér nevystúpi z auta, ale sedí v ňom s naštartovaným motorom, tak medzi tým, ako si ja vkladám veci do kufra a nasadám má dosť času, aby mi mohol utiecť aj s mojimi vecami. Ale asi to bolo hlavne o predsudkoch, že boli inej farby pleti ako ja...

Cestou sa rozprávame, ako je na Slovensku všetko zlé, že oni musia chodiť za prácou do Švajčiarska, že tu sú platy o veľa lepšie. Šofér bol zrejme manžel, alebo v nejakom bližšom vzťahu so ženou vpredu. Že obidvaja hovoria po nemecky a šofér takto vozí niekoho do Švajčiarska pravidelne. Žena vzadu veľa toho nerozprávala. Iba sa usmievala. Hlavne vtedy, keď sa ma šofér počas cesty tri krát spýtal, či s ňou nechcem mať sex. Najprv som to zdvorilo odmietol, neskôr som sa začal vyhovárať, že by sa to mojej frajerke nepáčilo. Na čo mi bolo povedané, že by sa to nedozvedela, ale nakoniec som ich presvedčil, že nemám záujem. Bol som síce zvedavý, koľko by to stálo, ale keby sa spýtam, asi by som už ťažšie odmietal. Tak som sa nespýtal. Po tomto som mal taký čudný pocit, prečo do toho Zurichu idú, ale tiež som sa radšej neopýtal. Predpokladám, že tí dvaja, čo sedia vpredu vedia niečo viac ako tá, čo sedela vzadu (aspoň jazyk ovládajú).

Horšie pre mňa ale bolo, že sa mi nepodarilo im vysvetliť, nech ma vyložia na pumpe pred Zurichom. Prešli sme poslednú pumpu, takže som sa s nimi zviezol do centra. Stopovanie z centier veľkých miest je jedna z najhorších vecí, čo sa stopárovi môže stať. Ale človek sa učí stále. Šofér sa mi ešte núkal, že ma môže zaviesť na pumpu za Zurich, ale že mu dochádza benzín. Keď mu naň prispejem, tak nie je problém. Tiež mi vravel, že keď ženy vyloží, má večer voľno, môže ma po Zurichu povodiť. Obidve ponúkané možnosti som zdvorilo odmietol. Že cestujem stopom preto, lebo tiež nemám nejaké veľké zásoby peňazí a že s batohom sa mi veľmi po Zurichu chodiť nechce (mohol by som si ho samozrejme zložiť v aute), ale proste, chcel som stopovať ďalej.
Vyložili ma teda v centre Zurichu. Vystúpil som, bral som si veci z kufra, zase ten nepríjemný pocit, že auto je naštartované, moje veci vnútri, šofér tiež. Predsudky majú na človeka vplyv...

Ocitol som sa nabalený, prvý krát v živote, niekde uprostred Zurichu. Čo by na jednej strane (odhliadnuc od toho, aké je Švajčiarsko drahé), bolo veľmi príjemné. Rád by som sa tam pár dní zdržal a pozrel sa po meste. Avšak, ako som spomínal, moje plány sa poposúvali, takže moje dohodnuté ubytovania padli a ja som nemal u koho ostať. Bola už síce tma, ale ešte nebolo veľmi neskoro, ani nejak extra zima (iba trochu popŕchalo). Tak som sa rozhodol, že nájdem výpadovku a budem stopovať ďalej. Trvalo mi asi hodinu, kým som sa dostal na miesto, ktoré bolo zrejme výpadovkou z mesta smerom na diaľnicu (na Bazilej a pod.). Chodiť hodinu s 30 kg na chrbte nie je zábava. Okolo 22:00 som sa na tej výpadovke postavil pod jednu lampu, aby ma vodiči videli a stopoval som na tabuľku Basel.

Po asi hodine zastavilo auto, nejaká luxusnejšia značka. Starší pán, tipujem okolo šesťdesiatky (síce pri Švajčiaroch výzor 60tnika môže znamenať, že mal 80 :). Že nejde do Basileja, ale ide tým smerom. Cesta sa však rozdvojí, on ide na juh a Bazilej je na sever. Vravím mu že fajn, aspoň sa dostanem bližšie.

Vraví mi, že ide z nejakej párty, ale že bola nuda, tak preto už ide domov. Nehovoril nejak excelentne po anglicky, napriklád present perfect som naňho používať nemohol, ale dorozumeli sme sa. Páčilo sa mi, že keď mi niečo vysvetľoval, tak sa všetko dialo v ženskom rode jednotného čísla. Akože she was there, she drives a tak. Neviem, či to má niečo do činenia s francúzštinou. Cestou som zistil, že ŠPZ v Švajčiarku sú podobné ako u nás, čiže Zurich je ZU, BE je Bazilej a BS je Bazilej okolie. On býva v meste Solo Thurn, ŠPZ SO.
Vravím mu, že by ma mohol vyložiť na pumpe, po ceste bola však iba jedna otvorená a na nej žiadne auto, ale zato tam mali zraz motorkári, tak som usúdil že to nie je najlepšie miesto.

Vyložil ma teda na mieste, kde sa on odpájal. Bolo tam nejaké mesto, McDonalds a pumpa, na ktorej ma zložil. Celý čas sa ma pýtal, či to je dobré miesto (teraz s odstupom času, ako som prestopoval 3tis km viem, že to nebolo dobré miesto a keď sa ma piaty krát pýtal, či to je dobré miesto, tak som mu mal povedať, že to dobré miesto nie je a mal som sa spýtať, či môžem ísť k nemu prespať). Ale vtedy som bol nažhavený, že konečne na stopovačke budem musieť (môcť?) prespať niekde vonku.

Vyložil ma a odišiel. Ja som šiel do McDonaldu, dal som si Cheese burger za 2(!) eurá (teda, asi to boli franky, alebo mali ceny aj v eurách, už si nepamätám). Chvíľu som tam posedel, pozrel mapu, kde sa asi nachádzam, pozoroval okolie. Vyšiel som von a pokračoval som cestou, ktorou sme prišli z diaľnice. Za McDonaldom už nebola veľmi frekventovaná. Po chvíli sa z nej dalo odbočiť na poľnú cestu (ktorá sa akoby otáčala späť k diaľnici), ktorou tesne predo mnou prešli tri decká, tak som sa vydal ich smerom. Po sto metroch som z cesty odbočil asi 20 metrov do poľa a zložil sa pri kríkoch. Bol som asi 50 metrov od výjazdu z diaľnice. Oblaky síce boli, ale nevyzeralo, že ide pršať. Pre istotu som spravil protidažďové opatrenia - veľký batoh som obalil nepremokavým obalom, menší som vložil pod dáždnik. Obliekol som si bundu, schoval si nožík do spacáku (+ ešte nejaké cennosti, ktoré som so sebou mal a nechcel by som o ne prísť, ako napr. knižka portugalčiny :) a niečo po polnoci zaľahol. Nebolo to síce prvý krát, čo som spal takto na divoko niekde v poli a kríkoch (na festivaloch človek prespáva hocikde), ale bolo to prvý krát na poriadnej stopovačke a mimo Slovenska :).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?